Kniha Hugh Howey – Silo

Voľné chvíle bez knihy, to je ako Frida Kahlo bez obočia. No keď sa vám po prečítaní asi sto strán knihu ani nechce vyťahovať z ruksaku a radšej si pozriete čo nové v Oriflame, tak to je asi niečo zle. Pre pána, kto si kúpi hojivý zázrak za 5 éčiek, keď na internetoch stojí podstatne menej? No ale späť k Silu. Ako spotrebiteľka som bola hnusne oklamaná, keď som si kúpila niečo s označením postapokalyptický thriller, ale dostala som knihu, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani Pilcherová s Urbaníkovou.

Podľa mňa postapokalyptický thriller musí obsahovať isté povinné ingrediencie, a to najmä:

• boj o prežitie

Nemáme. Silo je o tom, že pár sto rokov po globálnej katastrofe ľudia žijú v obrovskom podzemnom bunkri a jediné nebezpečenstvo, ktoré im hrozí je to, že im nevyklíčia paradajky.

• víziu zničeného sveta

Jeden výhľad na púšť je trochu málo. Čo sa vlastne so svetom stalo, ako a prečo, sa nedozvieme. Však načo?

• neustále hroziace nebezpečenstvo

Spomínala som paradajky? Tak potom ešte hlavnej hrdinke ide dvakrát o krk, ale môže si za to sama. Aha a zabudla som, z nejakého dôvodu, ktorý sa autor neobťažoval vysvetliť, do bunkra za miliardy dolárov zabudli namontovať výťah. Preto všetci chodia po schodoch a sú z toho zadychčaní a zakuckaní.

Zato Silo má:

• 500 strán

Keby sme odstránili 50 strán o chodení po schodoch a 400 strán sprostostí uvedených nižšie, dostali by sme celkom stráviteľnú poviedku. Lebo to presne Silo je – poviedka (málo postáv, jedna uzavretá lokalita a jednoduchá zápletka).

• motív zakázanej lásky

Hlavná hrdinka sa volá Juliette (podobnosť s Romeo a Juliette bohužiaľ naozaj nie je náhodná). Juliette niekde na začiatku knihy prehodí dve vety s jedným blbcom. Potom sa už nevidia, no nejakým spôsobom sa do seba zamilujú a druhú polovicu knihy si brumkajú cez vysielačku. Even worse love story than Twilight.

• viac emócií ako na Rozborilovom facebooku

Toto ma pri čítaní neskutočne štvalo. Mala som sto chutí vyhodiť tú knihu z okna, ale nakoniec som to neurobila, najskôr asi preto, že netrpím manio-depresívnou poruchou a tiež mám stále takú naivnú úctu voči knihám, aj keď sú to fekálie ako Silo. Autor si totiž povedal, že by bolo fajn, keby hlavná hrdinka mala, prosím pekne, pocity. Na tom nie je nič zlé, lenže Juliette nevie bez záplavy pocitov, vnemov, emócií, spomienok a dojmov spláchnuť ani záchod. Aby ste si to vedeli predstaviť, napríklad veta „Juliette otvorila dvere a vstúpila do miestnosti“ vyzerá v Silo štýle asi takto:

„Juliette chytila kľučku dverí a chystala sa ich otvoriť. Zarazila sa. Drsná textúra kovovej kľučky jej pripomenula zvrásnenú dlaň jej otca. Otca, ktorého nevidela niekoľko rokov. Ich vzájomné odcudzenie ju kvárilo, no rozhodla sa ho skryť do temných komôr svojej duše. Takých temných, ako neosvetlené kúty technického úseku. Zrazu na ňu prišiel smútok. Obalil ju ako nepriedušné plátno a rovnako jej nedovolil dýchať. V očiach sa jej zaleskli slzy ako drobné kvapky rosy na tekvicovom záhone. Nemôže teraz plakať, prišla predsa opraviť teplovodnú stupačku. Utrela si tvár a konečne vstúpila do miestnosti“.

Fajňe, ňe? A teraz si predstavte, že takéto perly sú v Sile v priemere dvakrát na stranu. A celé to korunuje happy end, po prečítaní ktorého som si musela šľahnúť tri kubíky inzulínu. Ale aby som nevyzerala ako neoblomný kritik, tak nejaké pozitíva Silo má. Napríklad peknú obálku, alebo kvalitný papier, takže keď nejaká apokalypsa fakt príde, Silo pôjde na podkur ako prvé.